Niekedy sa to tak už bohužiaľ stáva, že predchodcom dôležitých, pre ľudstvo prínosných objavov sú situácie, ktoré sú pomerne nepríjemné, smutné, prípadne ľudstvo veľmi poznačujúce. Bolo to tak aj v prípade nami opisovaného efektu prizerajúceho sa, ktorému predchádzala situácia Kitty Genovesovej, mladej ženy, ktorá bola úmyselne usmrtená. Uvádza sa, že jej výkriky počulo, či prípadnými svedkami bolo okolo 38 ľudí, no nikto jej pomoc neposkytol. Otázkou však je, prečo?
Odpoveďou na túto otázku, sa zaoberali John Darley a Bibb Latané, ktorí v roku 1969 uverejnili prácu s názvom Bystander Apathy (Apatia prizerajúceho sa), v ktorej popísali svoje experimenty a z nich plynúce závery. Ich model, ktorý bol vytvorený na základe ich zistení, hovorí o piatich krokoch, počas ktorých je jednotlivec vedený k tomu aby priamo zasiahol a tým pádom pomohol v situácii, ktorá si to vyžaduje alebo aby sa rozhodol, že konať bude. Model je nasledovný:
1. Všímam si, čo sa stalo.
2. Je to vážne?
3. Môžem za to nejakým spôsobom sám?
4. Čo môžem v tejto situácii urobiť?
5. Zapojím sa?
Pointa spočíva v tom, že sa v niektorom z týchto bodov sa jednotlivec vo vzťahu k situácii rozhodne povedať NIE, a teda nepomôže, nebude v situácií aktívny. V jednom z experimentov, v ktorom sledovali dôvody pre ktoré sa ľudia rozhodnú, že nepomôžu boli pokusnými osobami, nič netušiaci náhodní okoloidúci, ktorí sa niekedy osamote, inokedy v prítomnosti jedného alebo štyroch pozorovateľov, ktorými boli zainteresovaní spolupracovníci experimentátorov, náhodou stali svedkami predstieraného epileptického záchvatu. Výsledky uvedenej experimentálnej situácie ukázali, že v prípade prítomnosti viacerých ľudí, majú ľudia tendenciu zasahovať menej ako v prípade keď sa v situácií, ocitli osamote. Hovoríme o tzv. difúzií zodpovednosti. Ako si toto zistenie vysvetliť? Autori na základe tohto zistenia predpokladali, že dôvodom pre nečinnosť v prípade prítomnosti viacerých ľudí, je subjektívne vnímaný pocit menšej mieri zodpovednosti. Dá sa povedať, že v takejto situácií sa akoby človek cítil menej zodpovedný za to, aby urobil prvý krok resp. akoby sa vnímaná zodpovednosť delila medzi všetkých prítomných rovnako.
Ďalšie zo série experimentov preukázali, že pasivita druhých výrazne pôsobí na našu ochotu byť nápomocný a aktívne sa do situácie, ktorá si to vyžaduje zaangažovať. Pokusné osoby, ktoré sa zúčastnili na výskume boli vystavené situácií, kedy sa miestnosť, v ktorej sa nachádzali začala plniť dymom. Niekedy boli v tejto situácií sami, inokedy situácii boli vystavený za prítomnosti ďalších ľudí, o ktorých však nevedeli, že sú to spolupracovníci experimentátorov, ktorí postupovali v konkrétnej situácií, vždy podľa presne stanovených pokynov. A výsledok? Len jedna desatina pokusných osôb ohlásila dym ak bola v prítomnosti iných osôb, ktoré (podľa pokynov) nijako nereagovali. Ak boli v miestnosti sami, dve tretiny študentov, automaticky dym ohlasovalo. Ako už bolo spomenuté, pasivita druhých pôsobí na našu ochotu byť aktívny. Nečinnosť iných, vedie druhých k tomu, že si nejednoznačnú situáciu nevysvetľujú ako nebezpečnú a teda zároveň, že nie je potrebné na ňu reagovať.
Psychologická veda a výskumy nám v prípade efektu prizerajúceho sa umožnila lepšie porozumieť tomu prečo sa správame tak ako sa správame. Zároveň však svojimi zisteniami dáva priestor k tomu, aby sme sa zaoberali aj otázkou ako s týmto efektom pracovať tak, aby sme sa v situáciách, ktoré si to vyžadujú rozhodli viac pre konanie, a teda pomoc, ako pre nečinnosť. Ak ste sa v efekte našli, a chcete byť do budúcna pripravení na to, aby ste opäť efektu prizerajúceho sa “nepodľahli“, môžete sa inšpirovať niekoľkými odporúčaniami.
Niekedy sa môže stať, že aj Vy sami sa ocitnete v situácií, kedy budete potrebovať pomoc. V takomto prípade, je dobré o pomoc požiadať. Znie to možno jednoducho, ale pravdou je, že požiadať o pomoc, je pre mnohých veľmi ťažké nakoľko ľudia akosi automaticky predpokladajú, že druhí povedia nie, že ich tým obťažujú, čo si o nás pomyslia...ale zároveň, je to aj (ne)vedomá pozícia zraniteľnosti, závislosti, do ktorej sa človek, žiadajúci o pomoc dostáva. Ak by ste sa v budúcnosti ocitli v situácií s niekým, o kom by ste mali pocit, že si vyžaduje Vašu pozornosť resp. Vašu pomoc, nie je nič ľahšie ako sa na to dotyčného opýtať. Je viac ako pravdepodobné, že ak budete tá/ten, ktorí prejavia záujem, ostatní okolo Vás sa pridajú tiež. Nebojme sa preto byť tými, ktorí vystúpia z radu ako prví. Práve naopak, buďme nimi.
LITERATÚRA:
VEREŠOVA, M. ET AL.2007. Sociálna psychológia. Človek vo vzťahoch. Enigma: Nitra. ISBN978-80-89132-47-8. 278S.
EMEGHARA, U. 2020. Bystander Effect and Diffusion of Responsibility. Dostupné na internete: https://www.simplypsychology.org/bystander-effect.html
MARSH, J.- KELTNER, D. 2006. We all are Bystanders. In: Greater Good Magazine. Science – based insight for meaningful life. Dostupné na internete: https://greatergood.berkeley.edu/article/item/we_are_all_bystanders
