19.04.1995. Počas bežného dňa, boli v meste Pittsburgh vykradnuté dve banky. A áno, bol za tým spomínaný McArthur. Ako sa mu to podarilo? Mal v ruke zbraň. A jeho maskovanie? To veru nezabralo. Na bezpečnostných kamerách bola jeho tvár dobre viditeľná a tak krátko po tom ako bola odvysielaná reportáž so žiadosťou o identifikovanie zlodeja, prišiel na McArthura tip. Krátko po polnoci mu tak páni policajti klopali v Mckeesporte na dvere. A reakcia McArthura? Nechápal ako je to možné a stále opakoval argument „Ale veď som mal džús...“ Okrem toho McArthur uviedol, že celé svoje krytie vyskúšal pred lúpežami aby si overil, že funguje. Nepôjde predsa na “blind“ aby riskoval, ak by to náhodou nezabralo, no nie? A tak si nalial do tváre štavu z citróna a odfotil sa pomocou Polaroidu. Výsledok? Krytie funguje! Na fotke jeho tvár nebola! Len teda ako sám McArthur uviedol, veľmi ho z citrónovej štavy štípali oči. Čo na to polícia? Dospela k záveru, že McArthur nie je len nekompetentný zlodej ale aj nekompetentný fotograf. OK, ale čo tá štava? Nuž, veru McArthur neklamal ani nebol po požití drog – len sa neskutočne mýlil. Každopádne však, McArthur poputoval do väzenia a zároveň sa aj zapísal do histórie najhlúpejších zločincov sveta.
Bizardnosť tohto príbehu pochopiteľne spôsobila, že sa o ňom dlho hovorilo a zároveň dlho ostal aj v povedomí ľudí. Jedným z nich, bol aj profesor psychológie David Dunning, ktorý na tomto bizardnom príbehu zachytil čosi univerzálne, čo ho podnietilo k tomu aby sa začal venovať téme odhadovania vlastnej (ne)schopnosti. Spolu s postgraduálnym študentom Justinom Krugerom sa postupne pustili do série experimentov, ktorými testovali svoj predpoklad, že ľudia s najslabšími výkonmi budú výrazne nadhodnocovať svoj výkon ako aj schopnosti. Vo svojom výskume zadávali vysokoškolským študentom psychológie otázky z oblasti gramatiky, logiky a jednou z oblastí bol aj ich humor. Následne požiadali študentov aby tiež odhadli svoju úspešnosť v úlohách, ktoré vypracovali, resp. aby zhodnotili samých seba, čo si myslia ako sa im darilo v porovnaní s ostatnými. A tu sa dostávame k pointe, lepšie povedané k popísaniu javu, ktorý je známy ako Dunnig – Krugerov efekt.
Vo vyššie spomínanom experimente Dunninga a Krugera to vyzeralo tak, že študenti, ktorí dosiahli najnižšie skóre, mali veľmi prehnané predstavy o tom, ako sa im darilo a teda akí úspešní boli. Vzhľadom k tomu, že to vedci predpokladali výsledok a síce, že ľudia s najslabšími výkonmi budú výrazne nadhodnocovať svoj výkon ako aj schopnosti, až takým prekvapením nebol. To, čo Dunniga najviac prekvapilo bola veľkosť účinku. Tí študenti, ktorí na základe objektívneho vyhodnotenia výsledkov dosahovali takmer nulové prípadne veľmi nízke skóre v oblastiach, ktoré im boli zadávané, subjektívne svoj výkon zhodnotili ako lepší než u dvoch tretín ostatných študentov. Naopak, študenti ktorí dosiahli vyššie skóre mali, ako sa predpokladalo, presnejšie subjektívne vnímanie svojich schopností v podanom výkone. A nakoniec, skupina študentov, ktorá dosiahla najvyššie skóre, doslova podcenila svoj výkon v porovnaní s ostatnými študentmi. Je teda na mieste otázka, prečo je to tak?
Na základe toho, čo Dunnig s Krugerom zistili sa dá jednoducho povedať, že laik si myslí, že je profesionál a profesionál si myslí, že je laik resp. kompetentní ľudia sa podceňujú a nekompetentní sa preceňujú. Prečo sa však kompetentní ľudia podceňujú a nekompetentní naopak preceňujú? Kompetentní ľudia vedia, že problematika, v ktorej sa pohybujú a s ktorou pracujú je široká a teda si uvedomujú, že veľa toho ešte nevedia a tak majú tendenciu sa podceňovať resp. podhodnocovať. Na druhej strane nekompetentní ľudia, nevedia čo nevedia a preto si častokrát myslia, že to čo vedia im stačí a tak majú tendenciu svoje výkony nadhodnocovať resp. preceňovať. Možno sa aj vy sami seba teraz pýtate, okej a dá sa s tým niečo robiť tak aby nastala zmena?
Keď Dunnig s Krugerom v druhej časti experimentu dali študentom možnosť preskúmať výsledky ostatných študentov a následne ich požiadali aby skúsili ešte raz subjektívne zhodnotiť ako sa im darilo, ukázalo sa, že študenti, ktorí boli výkonovo (kompetentne) lepší upravili svoje hodnotenie tak, že sa viac približovalo k ich reálnym výkonom. Na druhej strane študenti, ktorí boli výkonovo horší (nekompetentní) neboli ani po kontakte s realitou schopní svoje sebahodnotenie zmeniť, pretože neboli schopní rozpoznať, že ich výsledky sú horšie ako u ostatných. Autori toto zistenie v závere svojej štúdie označili za stav, kedy „ľudia, ktorí nevedia, nevedia, že nevedia“, čím hovoria, že ľudia, ktorí na základe neobjektívnych informácií prichádzajú k chybným záverom, nie sú schopní si svoju neobjektivitu pripustiť resp. práve ich neobjektivita im bráni dosiahnuť uvedomenie. Nič však nie je len čiernobiele a tak Dunnig s Krugerom hľadali spôsoby ako aj túto skupinu ľudí viesť k uvedomeniu. Na základe ďalších výskumov, ktoré boli v tomto smere realizované sa zistilo, že k presnejšiemu vnímaniu samého seba ale aj druhých, je možné sa dopracovať len tréningom a vzdelávaním. Ak sa teda zlepšia schopnosti, kompetencie človeka, potom dokáže človek lepšie rozpoznať svoju pôvodnú neschopnosť, nekompetentnosť.
Toľko informácií a stále ani zmienka o Nobelovej cene. Vráťme sa teda na začiatok. Citrónová šťava a jej nevšedné použitie, viedli k skúmaniu spomínanéhi javu a áno, ako je zrejmé už z nadpisu tak, Dunnig s Krugerom v roku 2000 získali Ig Nobelovu cenu, práve za spomínaný efekt. Označenie Ig, však poukazuje na trochu iný druh Nobelovej ceny, než akú poznáme. Udeľuje ju komisia zložená z nositeľov Nobelovej ceny a “paroduje“ Nobelovú cenu ako takú, nakoľko sa udeľuje za triviálne alebo neobvyklé výsledky vedeckého výskumu.
Od prvého zverejnenia výsledkov výskumu v článku Nekvalifikovaní a nevedomí: Ako ťažkosti pri rozpoznávaní vlastnej nekompetentnosti vedú k nafúknutému sebahodnoteniu (Unskilled and Unaware of It: How Difficulties in Recognizing One’s Own Incompetence Lead to Inflated Self-Assessments), uplynulo už takmer 22 rokov no jeho aktuálnosť a univerzálnosť nachádzame veľmi intenzívne aj v súčasnosti. Je možné povedať, že možno aj viac ako si dokážeme predstaviť. Koniec koncov, ak sa veľmi zamyslíme, určite aj my sami sme mali možnosť prísť do kontaktu s niekým, kto zodpovedal popisu Dunnig -Krugerovmu efektu. Názor autorov je v tomto smere taký, že prvé miesto kde hľadať ignorovanie existencie Dunnig - Krugerovho efektu je vo vlastnom zrkadle.
LITERATÚRA:
POUDSTONE, W. 2017. Head in the Clouds. Why Knowing Things Still Matters When Facts Are So Easy to Look Up. Vyd. Little Brown. 336.s ISBN 978-031-655-32-78.
DOMBEK, P. – LUDWIG – P. 2017. Mentální mor: vlastní neobjektivita. Dostupné na: https://www.growjob.com/clanky-personal/mentalni-mor-vlastni-neobjektivita/
DUNNIG, D. – KRUGER, J. 1999. Unskilled and unaware o fit: how difficulties in recognizing one´s own incompetence lead to inflated self-assessment. Journal of Personality and Social Psychology, 77 (6), s. 1121-34. Dostupné: https://pubmed.cvbi.nlm.nih.gov/10626367/
