„Stav empatie, alebo byť empatický, znamená vnímať interný vzťahový rámec druhého človeka presne, spolu s emocionálnymi komponentmi a významami, ktoré k tomu patria, ako keby človek bol tým druhým človekom, bez toho, aby sa čo i len na chvíľu stratila podmienka ´ako keby´. Znamená to teda cítiť bolesť a radosť druhého tak, ako ich on cíti, a znamená to vnímať príčiny tak, ako ich on vníma, ale nikdy sa nesmie stratiť rozpoznávanie toho, že to je, ako keby mne bolo ublížené, ako keby ja som prežíval radosť atď.“ (Rogers, 1959 in Sollárová, 2005, s.45.). Opisovaná úroveň empatie, je tzv. presnou empatiou, pri ktorej je prítomné porozumenie a akceptovanie myšlienok a pocitov, prípadne hovoríme až o aditívnej empatii, ktorá je hlbokou reflexiou, umožňujúcou porozumenie aktuálneho uvedomovania rozprávajúceho. S takýmito úrovňami empatie sa bežne zvyčajne nestretávame prípadne veľmi výnimočne natrafíme na niekoho, kto nie je odborník no disponuje prirodzenou schopnosťou empaticky porozumieť až na uvádzanej úrovni. Oveľa častejšie sa stretneme s tým, že naša potreba porozumenia, prijatia, či vypočutia ostane bez odozvy, prípadne reakcia, ktorú dostaneme je nevykazujúca porozumenie toho, čo sme povedali alebo je úplne tak povediac od veci. V iných prípadoch, je prítomná snaha o porozumenie ale je len čiastočná. Čiastočnosť spočíva v zachytení toho, čo je zjavné ale naše hlbšie prežívanie, v ktorom často tkvie kľúč k tomu aby sme sa cítili pochopení a aktívne vypočutí, často zachytené nie je. Situácie ako sú tieto vedú k tomu, že snaha o empatiu sa môže javiť ako neempatická.
Pokiaľ by sme mali hovoriť o pôvode, lepšie povedané o prvopočiatkoch, nášho kontaktu s empatiou, vrátili by sme sa do nášho útleho detstva a všímali si spôsob, akým sa rodičia o nás starajú, ako na nás reagujú. Od narodenia sa začíname stretávať s emóciami a postupne sa učíme v nich orientovať. Spočiatku emócie cítime ale nevieme ich ešte diferencovať a pomenovať. Postupne však tieto schopnosti nadobúdame, zlepšujeme sa v nich a cielene sa učíme u ľudí našim pôsobením vyvolať konkrétny druh emócie. Rovnako tak sa postupne učíme vnímať a prejavovať empatiu. Ukazuje sa však, že pokiaľ sa empatii v detstve prirodzene učíme, no s pribúdajúcim vekom ju “netrénujeme“, nie sme k tomu vedení, prípade nemáme tak povediac záujem počúvať presne čo druhý človek hovorí, či ako sa pri tom tvári alebo čo prežíva, empatická stránka nášho Ja postupne slabne. V praxi to môže vyzerať a pôsobiť tak, že v interpersonálnych vzťahoch môžeme pôsobiť a teda byť vnímaní ako chladní, necitliví, prípadne celkovo označovaní ako ľahostajní k potrebám druhým. Pozitívnym faktom však je, že aj keď empatiu netrénujeme, nezaniká úplne. A teda, pokiaľ sa rozhodneme na sebe pracovať, máme sa vždy od čoho aspoň trochu odraziť.
Ak chceme začať na svojom empatickom Ja pracovať, je viac ako len žiaduce na začiatok popremýšľať a pozrieť sa na to, kde je “chyba“, že to nejde tak ako by som chcel/a resp., že moja snaha nemá požadovaný efekt. Ako to reálne najčastejšie vyzerá v praxi? Jednou z možností, je tzv. čítanie myšlienok, pri ktorom si vytvárame subjektívne teórie opierajúce sa o našu intuíciu o tom, čo nám druhý človek asi povie. Ťažkosti v komunikácií môže spôsobiť aj iné porozumenie toho, čo si pod konkrétnym pojmom, slovom či vetou predstavíme my a človek, s ktorým hovoríme. Je vám to známe? Poďme ďalej. A čo napríklad také chcené – nechcené bagatelizovanie toho čo nám druhý hovorí, jeho emócií, myšlienok či prežívania. Frázy ako „Nič, si z toho nerob...“, „Nemysli na to...“, „Netráp sa tým...“ sú toho dôkazom. A mohli by sme pokračovať príkladmi ako sú porovnávanie s inými, prejavmi v mimike, gestike, v intonácií hlasu ako aj poskytovaním nevyžiadaných rád typu „Mal by si...“, „Ja na tvojom mieste...“, „Dalo by sa to...“ a tak ďalej. A pocity s tím spájané? Smútok? Sklamanie? Nepochopenie? Menejcennosť? Duševná samota? Myslím, že po odpoveď ako by sme sa cítili si nemusíme ísť niekam ďaleko. Stačí hľadať u seba. Pevne verím, že každý z nás má za sebou aspoň jednu podobnú skúsenosť. Tiež si myslím, že dôverne vieme, ako by sme sa cítili na jednej ako aj na druhej strane, pretože sme sa najpravdepodobnejšie už v oboch rovinách ocitli. A keď toto všetko vieme, či už teoreticky alebo skúsenostne, sme motivovaní a chceme zmenu k lepšiemu, tak prečo nezačať hneď?
John Adair hovorí: „Počúvanie je dôležitejšie než rozprávanie, pretože očisťuje myseľ od vopred formulovaných názorov či predsudkov. Znamená byť ochotný uvážiť názor druhého a v prípade, že je tento názor lepší než ten, ktorý sme zastávali doposiaľ, mať dostatok skromnosti - a zároveň veľkomyseľnosti - k jeho akceptovaniu“. Základom zmeny k lepšiemu, empatickejšiemu Ja je teda počúvať. Počúvať aktívne. Vnímať obsah toho, čo mi niekto hovorí. Byť tu pre druhého. Všetko ostatné počká. Tak málo a predsa to hovorí tak veľa: ZÁLEŽÍ MI NA TEBE. SOM TU PRE TEBA. Úprimnými empatickými reakciami posúvame informáciu spolupatričnosti a dôvery, že s radosťami, starosťami či problémami nie sme sami. Úprimné „Ako sa máš?“ ktoré nie je len bezducho vyslovenou frázou, „Ako Ti môžem pomôcť“, „Čo môžem pre Teba urobiť?, ktoré je skutočnou nezištnou túžbou pomôcť, „Čo si o tom myslíš Ty?“, v ktorom tkvie skutočný záujem o pohľad, názor, či myšlienky druhého, „Chceš sa o tom porozprávať?“, ktoré ponúka možnosť uľavenia ak nás niečo trápi s vedomím, že budem skutočne vypočutý a nájdem minimálne porozumenie...... a mnohé ďalšie.
Pomyselný kľúč k empatii si tak nosí v sebe každý z nás. Byť empatický k druhým je zároveň základom lepšieho vzťahu k sebe samému. Je to tiež vstupná brána k hodnotám, akými sú pokora či vďačnosť, ktoré akosi rôznymi vplyvmi dnešnej doby zapadli, takpovediac, prachom. My však nemusíme čakať, pokiaľ niekto začne tento prach zotierať. Môžeme začať hneď, a to u seba. Ak sa predsa len ešte sami seba pýtate, či to má zmysel, či sa to oplatí a či to všetko vôbec funguje, tak verte, že odpoveď máte na dosah. Stačí to len vyskúšať. A za vyskúšanie sa predsa nič neplatí. No nie?
LITERATÚRA:
ŠLEPECKÝ, M.- PAVLOV PRAŠKO, J. – OLÁH, M.2013.Komunikácia a sebapresadenie. Nitra. FSVaZ UKF, s.200. ISBN 978-80-558-0304-3.
SOLLÁROVÁ, E. 2005. Aplikácia prístupu zameraného na človeka (PCA)vo vzťahoch. PEGAS, Banská Bystrica, s.196. ISBN 80-551-0961-3
KONÍČKOVÁ, J. Ak si empatiu nerozvíjame, začne miznúť. Ako si ju precvičovať. Dostupné online: https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/5132/ako-si-precvicovat-empatiu
